Adame, sú prípady, kedy si sama ľudská duša robí sebe zle, a to nesprávnym postojom k situácii. Tu vidím význam psychológie vysvetliť takémuto človeku, že pokiaľ nezmení postoj, tak sa dobre cítiť nebude.

Potom sú stavy, keď sa ľudská duša necíti zle, ale evidentne jej prejavy nie sú v poriadku, a sú nepríjemne pre okolie takto postihnutého.

Potom sú stavy, keď sa ľudská duša cíti zle, ale okolie to nejako extrémne negatívne neregistruje.

A samozrejme sú stavy, ktoré združujú rôzne kombinácie toho, čo som napísal.

Každý z týchto faktorov ale niečo konkrétne spôsobuje. Lekári zatiaľ vedia len toľko, že sa pri týchto poruchách menia procesy v mozgu, v oblasti Gaba, noradrenalín, dopamín, serotonín, takže k liečbe pristupujú spôsobom regulácie týchto procesov. Som toho názoru, že poruchy týchto procesov sú len následkom ozajstných porúch v mozgu, a nielen v mozgu, ktoré by lekári mali liečiť. Zatiaľ sa tak ďaleko nedostali, a mne sa nechce čakať, až sa tak ďaleko dostanú. Čakal som 35 rokov, a nedočkal som sa. Preto som sa rozhodol sám hľadať príčinu svojej choroby. Našiel som ju. Je ňou ortuť, ktorú moje telo nedokáže v dostatočne miere odbúravať z tela, a ktorá zasiahla aj môj mozog. Prečo sa to stalo, tak to neviem, ale aj tak som krok pred lekármi. Keď odstránim ortuť z mozgu, tie začnú normálne pracovať, a zmizne aj derealizované vnímanie. Možno svoj podiel na derealizovanom vnímaní u mňa majú aj toxíny z parazitov, candidy, a leaky gut, spôsobený candidou s následkom chaotického metabolizmu, ktorý môže byť zodpovedný za špatnú ochranu pred toxickým kovom. Takže faktorov tu je dosť, určiť ale správne poradie ako prichádzali, tak to veru neviem. Dokážem ale voči týmto faktorom nastoliť účinnú liečbu, tak to robím.

Takže derealizácia u mňa nevzniká takým spôsobom, ako všeobecne prezentuje psychológia, ale čiste na fyzickom základe. Na psychickom základe vzniká len vtedy, ak je jej účinok ochranný, to znamená, že v derealizácii sa cíti človek lepšie, než v stave, pred ktorým ušiel do derealizácie. Kto z vás ale, čo sem chodíte môže prehlásiť, že život v derealizácii je príjemnejší, než život v situácii, ktorá spôsobila, že ste ušli do derealizácie? Ak by vám totiž bolo horšie v derealizácii, než v situácii, pred ktorou ste ušli do derealizácie, tak by ste sa radšej vrátili do tej situácie, pred ktorou ste do derealizácie ušli, a riešili tú situáciu iným spôsobom, ako útekom do derealizácie. Toto je zákon logiky, ktorý nepustí.

Ja si ale skôr myslím, že ťažké derealizácie, nie sú podmienené týmto ochranným procesom pred nepríjemnou situáciou, ale oslabením imunity, vplyvom takejto nepríjemnej situácie. Takto oslabená fyzická imunita potom stráca schopnosť brániť sa napríklad aj toxickým kovom, ktoré potom narobia šarapatu v mozgu, a až následkom toho vzniká derealizácia, nie ako ochranný prvok pred nepríjemnou situáciou