Aby sme d'alej podrobne premysleli náš profesionálny či pracovný život, zvážme nasledujúce body:

    1. Náš pozemský život vo väčšine všetkých prípadov pozostáva zo stálych nepretržitých aktivít. Tieto aktivity vo vačšine prípadov nadobúdajú formu nejakej práce, profesie, povolania alebo zamestnania. Špecifickosť a jedinečnosť týchto aktivít je určená špecifickosťou a jedinečnosťou našich schopností, talentov, darov a stupňom tvorivosti, ktoré prenikajú z nášho pravého ducha a pravej duše. Ako môžeme vidieť, skutočný zdroj všetkých našich aktivít je vždy duchovný a duševný bez ohľadu na to, či takéto aktivity sú samy duchovné, duševné či fyzické.

    Bez vplyvu a inšpirácie nášho pravého ducha a duše, ktorá je nám dostupná v 5% svojej pôvodnej kapacity, nemohli by sme pohnúť ani svojím malíčkom. Takže bez ohľadu na to, aké sú motivujúce a intencionálne faktory akéhokoľvek typu našich aktivít, vyvierajú z existencie a bytia nášho ducha a duše v nás, a najmä z prítomnosti Najvyššieho v nás. Bez tejto prítomnosti by nebola možná iniciácia žiadnych aktivít, pretože nie sme životom sami osebe, ale iba prijímateľmi života od Najvyššieho. Ak by sa tento tok života mal prerušiť, všetky aktivity by natrvalo prestali.

    Z tohto faktu je zrejmé, že hlavným pravidlom, ktoré musíme uznať v tomto, ako aj v akomkoľvek inom ohľade, je to, že všetky naše aktivity sú spojené s duchovnými stavmi a podmienkami a iniciované z duchovných stavov a podmienok cez mentálne stavy a podmienky do fyzických stavov a podmienok.

    Hlavným účelom týchto aktivít je ospravedlnenie nášho bytia a existencie. Nemôžeme žiť, ak neposkytujeme nejaký úžitok, to jest, ak nerobíme niečo užitočné.

    Na tejto planéte, kvôli aktivovanému negatívnemu stavu, môže forma tejto užitočnosti niekedy nadobúdať veľmi zvláštnu rolu. Aká je napríklad užitočnosť bytia a existencie notorického zločinca alebo živoriaceho idiota, ktorý je úplne závislý na starostlivosti iných? Užitočnosť takýchto javov je v príklade či v živých ilustráciách pravej prirodzenosti negatívneho stavu, ktoré sú schopné poskytnúť. V pravom Stvorení sa každý učí, aké sú výsledky aktivovaného negatívneho stavu. A čo je najdôležitejšie, každý môže spoznať to, čo si nezvoliť. V nezvolení si voľby ilustrovanej takýmito hroznými príkladmi je ich užitočná duchovná hodnota. Každý sa učí, čím a akým nebyť. Ak niekto nemá toto poznanie, nevie, čo si má vlastne zvoliť.

    Takže z tohto tvrdenia je zrejmé, že ľudia na tejto Zemi svojimi rôznymi činnosťami, prácou, profesiami, zamestnaniami, povolaniami, alebo čímkoľvek, čo majú, bez ohľadu na svoje osobné motivujúce a intencionálne faktory (bez ohľadu na to, aké sú sebecké alebo altruistické) slúžia veľmi dôležitému účelu a úžitku pre celé Stvorenie. Bud' zobrazujú, čo si nezvoliť alebo ako prekonať negatívny stav, alebo čím nebyť alebo akékoľvek iné podobné záležitosti. V tomto účele nášho pozemského života je naša pravá duchovná hodnota.

    2. Vzhľadom na vyššie uvedené fakty je užitočnosť akéhokoľvek typu aktivít, v ktorých sa angažujeme, zrejmá. Nezáleží na tom, či ste riaditeľ alebo vrátnik, alebo nekvalifikovaný robotník, pretože vo všetkých týchto pozíciách prispievame niečím, čo nám umožňuje byť a existovať. Pokiaľ je tento fundamentálny príspevok, každý je taký dôležitý, taký potrebný, taký hodnotný, taký zvláštny, atd'. ako ktokoľvek iný. Toto je pravda bez ohľadu na to, ako si ceníme takéto pozície a práce - či už vo forme vyplácaných platov, alebo vo forme nášho postoja (úcta, neúcta, obdiv, pohŕdanie, atd'.). Ľudia, ktorí formálne nepracujú, poskytujú iný typ úžitku. Zobrazujú márnosť života bez prispievania k niečomu vedome užitočnému. Svojím jedinečným zvládaním situácie, reakciami, odpoved'ami, spôsobmi správania a postojmi k svojej situácii, prispievajú ku všetko-zahrnujúcemu poznaniu o špecifickej prirodzenosti negatívneho stavu. Sú živými lekciami zlej inkarnácie.

    Takže všetky naše aktivity i neaktivity, bez ohľadu na to, aké sú, majú určitú duchovnú hodnotu. Tým, že majú túto duchovnú hodnotu, je naše bytie a existencia tolerované a ospravedlnené. Bez toho by sme nikdy nemohli žiť. Toto je duchovne motivujúci faktor bytia a existencie. Nezáleží na tom, že vo väčšine prípadov vedome nevnímame túto hodnotu a máme na zreteli len zarábanie na živobytie a platenie našich účtov. To jest, pracujeme nie preto, že spôsob života má byť takýto, ale pracujeme preto, aby sme platili naše účty a udržiavali náš štandard žitia alebo mali rôzne zmyslové pôžitky. Dokonca aj ked' vedome nevieme o žiadnej duchovnej hodnote v našich aktivitách, náš pravý duch a duša o nej vedia a pracujú k takémuto účelu, samozrejme bez nášho vedomého uvedomenia.

    3. V pozitívnom stave Stvorenia Najvyššieho je význam života každého určený schopnosťou každého vykonávať niektoré užitočné aktivity do svojich najplnších potenciálov a kapacity bez toho, aby za to niečo očakával. Ked' jedinec niečo robí, nerobí to kvôli tomu, aby bol odmenený alebo pochválený, či povýšený, ale robí to kvôli tým aktivitám. Robí to preto, lebo je to rozkoš a pôžitok jeho života robiť niečo, z čoho môže mať každý prospech.

    V  takomto postoji je pravý význam akejkoľvek práce, profesie, povolania, zamestnania a/alebo biznisu. Bez ohľadu na to, čo jedinec robí, bez ohľadu na to, v akom je postavení, funkcii, či role, cíti sa spôsobilý, šťastný, spokojný a uspokojený, pretože je uschopnený, aby bol sám sebou a dával iným to, čo má, a nie to, čo niekto od neho očakáva, alebo čo niekto predvída.

    V pozitívnom stave nie sú premietané, ba ani mysliteľné, žiadne očakávania a predvídania vykonať to tak alebo onak, byť takým či onakým, alebo robiť to či ono. Proste to nevstupuje do ich myslí. Každý prirodzene robí to, na čo je najlepšie vybavený a každý koná v súlade so svojimi najlepšími schopnosťami, do svojich najplnších potenciálov a kapacít bez toho, žeby kedy niečo skrýval alebo vykonával menej, než načo má schopnosti. V pozitívnom stave nie je možná žiadna podvodná modalita konania ani myslenia. Kvôli tomu nie sú možné žiadne očakávania a predvídania či projekcie, pretože všetci vedia veľmi dobre, že každý robí, ako najlepšie vie.

    V pozitívnom stave nikto nie je nútený robiť niečo, čo si neželá, alebo načo nie je vybavený, alebo načo má malú alebo žiadnu schopnosť. Preto je každý plne spokojný s tým, čo robí a čím je. Nikdy nikomu nevstúpia do mysle ani do jeho správania žiadne pocity závisti, žiarlivosti, súťaživosti či ctižiadostivosti a každý si váži a cení každého ako niekoho, kto je nositeľom špecifických aspektov Života Najvyššieho.

    Za takýchto podmienok je vykonávanie akejkoľvek práce veľkou rozkošou, pôžitkom, radosťou, potešením, mierom, kľudom a pokojom. Keďže každému je dovolené plne prekvitať v jeho tvorivom úsilí, odrážanom v jeho špecifických a jedinečných aktivitách, nie je možná žiadna nuda, rutina, automatizácia, návyk ani ritualizácia akejkoľvek práce. Je vždy nová, jedinečná, radostná a vzrušujúca. Vždy je niečo nové na objavovanie o samom sebe a o svojej práci a pre zdieľanie so všetkými ostatnými.

    Takýto postoj a životný štýl je jedným z hlavných účelov, pre ktorý boli Najvyšším ustanovené pracovné aktivity.

    4. Kvôli vyššie uvedenému usporiadaniu pozitívneho stavu je pojem diskriminácie, straníckosti a prednostného zaobchádzania s niekým úplnou nemožnosťou. Každý rešpektuje každého rovnako a je povýšený na vyššiu úroveň nie preto, že sa o ňu usiluje, ale preto, že na vyššej úrovni má príležitosť byť cšte užitočnejší než predtým. Účelom snaženia vo svojej práci, bez ohľadu na to, aká je, nie je byť povýšený, odmenený či pochválený, ale vyčerpať svoju užitočnosť v každej práci, ako je len možné. Ak niekto je za to povýšený a odmenený, je to uznanie, že skutočne do toho vložil maximum úsilia a všetky svoje schopnosti, a preto sa môže presunúť na vyššiu pozíciu, kde môže byť ešte užitočnejší. Šťastie z povýšenia nevyviera zo samotného povýšenia, ale z vedomia toho, že jedinec dosiahol bod, kde je schopný stať sa užitočnejším, než tomu bolo predtým.

    V  pozitívnom stave nie je nikdy možný a ani nikdy neexistoval žiadny iný zdroj pravej spokojnosti a šťastia, než byť užitočnejším pre prospech všetkých. Všetko sa robí len z tejto perspektívy. Toto je láska života. Toto je to, pre čo každý žije. V takomto živote je jeho múdrosť. Čo môže byť cennejšie, než slúžiť iným s láskou a múdrosťou a takto Najvyššiemu? Koniec koncov, ako slúžime Najvyššiemu? Slúžením iným, pretože je v nich prítomný Najvyšší. Žiadny iný motivujúci faktor pre takéto služby nie je potrebný ani vyžadovaný. Bezpodmienečná láska k Bohu a k iným, je esenciou životov pozitívnych ľudí, a poskytovanie služieb Najvyššiemu a iným v múdrosti je substanciou ich životov. V takomto živote nachádzajú všetko, čo potrebujú a čo udržuje ich vzrušenie, veselosť, potešenie a vždy nové formy duchovného pokroku, rastu a zlepšenia.

    5. Pri  vyberaní alebo uchádzaní sa o nejakú novú pozíciu, zamestnanie, funkciu či prácu, ľudia v pozitívnom stave nemajú žiadne sebecké či egoistické ohľady. Takéto pocity sú im neznáme. Nerozhodujú sa pre túto prácu preto, aby im to prinieslo väčšiu vážnosť, uznanie, reputáciu alebo moc, atd'., (ktoré mnohé práce v nebesiach majú). Podrobujú sa veľmi dôkladnému duchovnému, mentálnemu, fyzickému a profesijnému skúmaniu, v ktorom sa určia všetky faktory pre túto prácu. O takúto prácu sa uchádza mnoho ľudí, ale vybratý je len ten, kto preukáže najlepšie všeobsiahle schopnosti pre túto prácu a pre jej vykonávanie s najväčšou produktívnosťou, konštruktívnosťou, tvorivosťou a užitočnosťou pre prospech všetkých.

    Ak niekto je odmietnutý pre túto prácu, nepociťuje žiadne poškodenie ani ublíženie, ani žiadne pocity poníženosti či neadekvátnosti, ani akékoľvek iné zlé pocity závisti či žiarlivosti. Práve opak je pravdou. Nesmierne sa teší, ked' sa dozvie, že niekto iný bol vybratý a určený pre túto prácu, kto to môže vykonávať oveľa lepšie, než by to mohol robiť on.

    V  pozitívnom stave neexistuje väčšia radosť, než sa dozvedieť, že tá osoba bola povýšená, ktorá bola najvhodnejšia pre akúkoľvek konkrétnu prácu a v nej môže poskytovať väčší úžitok než ktokoľvek iný.

    Ľudia sa o nejakú prácu uchádzajú preto, lebo chcú byť užitočnejší pre prospech všetkých. Keby dostali prácu a zistilo by sa, že niekto vhodnejší bol obídený (čo je v pozitívnom stave úplnou nemožnosťou), urobilo by ich to veľmi nešťastných a okamžite by sa vzdali svojej pozície, aby ju uvoľnili pre najvhodnejšiu osobu.

    Koniec koncov, v pozitívnom stave je každý motivovaný stupňom, intenzitou, kvalitou, špecifickosťou a rozsiahlosťou svojej užitočnosti pre iných. Keby niekto mal prácu, ktorá nezodpovedá tejto kondícii, ochudobňoval by iných i seba samého o väčšiu možnosť zdieľať skrz takéto užitočné aktivity, ktoré sa týkajú tejto špecifickej práce.

    Takáto je prirodzenosť, štruktúra a dynamika pozitívneho stavu.

    6. Situácia v Zóne Vymiestnenia a na tejto planéte je samozrejme úplne odlišná. Je fakticky pravým opakom toho, čo bolo naznačené vyššie. Koľkí ľudia na tejto Zemi vo svojich pozemských aktivitách a práci nemajú žiadne postranné ohľady? Celý negatívny stav je vybudovaný na týchto postranných ohľadoch.

    Výsledkom tejto opačnej povahy stavu záležitostí v negatívnom svete je veľmi často to, že ľudia sú nútení robiť, alebo zvoliť si niečo robiť, na čo sú bud' úplne nekvalifikovaní, alebo majú len obmedzené schopnosti. Mnohí z nás vykonávajú svoju prácu len preto, že je živobytím. Bud' nie je dostupné nič iné alebo to, čo je dostupné, nám nedáva potrebné materiálne prostriedky na udržanie alebo zlepšenie nášho životného štandardu.

    Iba vonkajšie a postranné faktory určujú, akú kariéru alebo aktivity sa rozhodneme sledovať. Do úvahy sú brané veľmi malé alebo žiadne duchovné faktory. Kvôli tomuto odpojeniu od nášho ducha a našej duše, končíme nespokojní, nešťastní, nenaplnení, znudení a chronicky unavení z našej práce a aktivít. Toto vedie k mnohým krízam, zrúteniam, chybám, k zlým úsudkom, k zlému zaobchádzaniu s inými, k napätiam, k vysokému krvnému tlaku, k indispozíciám srdca, k bolestiam a k mnohým iným mizerným stavom a podmienkam.

    Máme tendcnciu zvoliť si našu prácu a aktivity iba kvôli vonkajším ohľadom, ktoré zvyčajne nie sú v súlade s našou pravou prirodzenosťou a v ktorých nemôžeme nikdy náležite pôsobiť v našej najplnšej kapacite a potenciáli. Ak naša práca nie je v súlade s našou pravou prirodzenosťou, nemôže v nás vyvolať náležitú motiváciu a tvorivé úsilie, do ktorého by  sme, takpovediac, vložili svoje srdce. Takže skončíme nevhodne využití alebo nedostatočne využití alebo nadmieru využití. Vo všetkých týchto prípadoch nám to neprináša nič iné, než nenaplnenie, pocit nedostatku niečoho, nespokojnosť a pocit chronického vyčerpania, s rôznymi fyzickými symptómami, takými, ako nespavosť, poruchy tráviaceho systému, napätia, tlaky, stresy a neustále starosti. Výsledkom tohto stavu je pocit nešťastia a márnosti.

    7. Tento výsledok je presne tým, čo chceli dosiahnuť aktivátori negatívneho stavu. Ked' v sebe ustanovíme pocit márnosti, pocit, že nech by sme robili čokoľvek, vedie to k sklamaniu a nešťastiu, postupne stratíme akúkoľvek motiváciu robiť niečo užitočné, alebo vykonávať nejakú prácu. Získame zvyk robiť to len preto, že je to závažnou nutnosťou, podmienkou pozemského života, násilne vynúteným usporiadaním, ktoré nás núti robiť určitú prácu len pre jeden účel - zarobiť dostatok peňazí, aby sme udržali želateľný životný štandard.

    Takýmto postojom je vymazaná akákoľvek duchovná, hlbšia, vnútorná, mystická konotácia akejkoľvek profesie, práce, povolania, zamestnania či aktivity a nahradená predovšetkým materialistickými alebo vonkajšími ohľadmi. Práca sa stáva bremenom, nudou, povinnosťou a záväzkom, ktorý sa musí splniť, ak si jedinec má uspokojiť svoje denné životné potreby alebo ak má byť povýšený, alebo získať nejakú moc, alebo postavenie, alebo vládu, alebo čokoľvek, čo má za lubom.

    Berie sa, alebo sa iba myslí na veľmi malý, ak vôbec nejaký, ohľad na vzájornný prospech, spoločné dobro a zdieľanie. Účelom práce nie je úžitok a prospech všetkých, ale samotná odmena (bez ohľadu na to, akú formu má táto odmena). Jedinec pracuje preto, aby bol odmenený, a nie preto, aby bol užitočný. Odtiaľto vyviera postranná motivácia pre väčšinu našich aktivít. Aby sme boli odmenení, naučili sme sa predstierať, že to robíme kvôli iným ľuďom. Takto prichádza do svojej plodnej zrelosti podvodná modalita našich aktivít.

    Týmto spôsobom je dosiahnutý cieľ negatívneho stavu a cieľ sa stáva prostriedkom, zatiaľ čo prostriedok sa stáva cieľom. Takáto je pravá povaha negatívneho stavu.

    8. Pocity márnosti a postranná motivácia nášho pracovného úsilia vytvárajú kondíciu, v ktorej sa ľudia učia a následne si osvojujú postoj konať tak málo, ako je len možné, za tak veľa, ako je len možné. Toto zmenšuje naše pracovné úsilie na úroveň žartu. Práca sa stáva žartom, niečím, čo je na smiech, čím treba pohŕdať, alebo čo treba brať ako šport alebo ako stávku, aby sme videli, koľko môžeme dostať zaplatené za menej a menej práce alebo za vôbec žiadnu prácu. Všetky podnety pre prácu a produktivitu práce sa stávajú ovládané touto filozofiou. Toto je zvlášť pravdou u ľudí v komunistických krajinách, kde nikomu nie je dovolené byť skutočne samým sebou.

    Vo väčšine krajín táto situácia umožňuje objavenie sa zvláštneho druhu ľudí, ktorí sa živia na týchto politikách, stávajúc sa parazitmi spoločnosti. Úplne prestávajú pracovať a prechádzajú na sociálne dávky. Celé generácie tej istej rodiny vstupujú do bytia a existencie, aby sa stali prijímateľrni sociálnych dávok bez toho, žeby kedy robili niečo objektívne užitočné. Títo ľudia sa sami umiestňujú do rozpoloženia, ktoré im znemožňuje nájsť akúkoľvek prácu, alebo získať akékoľvek povolanie alebo schopnosť, aby ospravedlnili svoje nepracovanie. V mnohých prípadoch sa to robí bez akéhokoľvek vedomého uvedomenia z ich strany. Iní ľudia prechádzajú životom žobrajúci od iných. Iní robia tak málo, ako je len možné. Ešte iní prechádzajú svojím pozemským životom podvádzaním, kradnutím, klamaním, zabíjaním, lúpením a defraudáciou iných.

    Toto je výsledok akejkoľvek situácie, ked' všetky náležité duchovné ohľady sú ignorované a náležite neaplikované. Takáto je pravá prirodzenosť negatívneho stavu.

    9. Odstránenie a udusenie duchovných princípov vedie k ustanovemu spoločnosti, ktorá je vybudovaná len na materiálnych ohľadoch. Ak sme neustále nútení byť vo vonkajšku seba samých, zvykáme si na naše vonkajšie životné podmienky. Toto sa stáva spôsobom života. Pre mnohých ľudí sa to stáva jediným spôsobom života. Aby prebývanie v týchto vonkajškoch negatívny stav urobil príťažlivejším, a aby udržiaval ľudí tak d'aleko, ako je len možné od ich duchovných ohľadov a príjemných pocitov, vyvinul všelijaké materiálne tovary, ozdoby, konzumné požitky, atd'. Všetky súvisia samozrejme s hmotou. Ľudia sú neustále bombardovaní pozvaniami k vlastneniu takýchto tovarov. Sme neustále presvedčovaní a sú nám vymývané mozgy, aby sme verili, že potrebujeme to či ono, a že nemôžeme žiť bez takýchto tovarov. Takže začíname veriť, že náš život závisí na týchto vonkajších tovaroch.

    Toto usporiadanie dosahuje pre negatívny stav dva hlavné ciele: ľudia musia pracovať, aby si mohli kúpiť takéto tovary. Účelom práce alebo zarábania na živobytie sa takto stáva mať a vlastniť čoraz viac takýchto tovarov. Takto nepracujeme preto, aby sme boli užitoční alebo pre prospech všetkých, ale aby sme mali viac takýchto tovarov. Takže to robíme čisto zo sebeckých dôvodov a zámerov. Takto sa práca stáva prostriedkom k niečomu pochybnej hodnoty, a nie hlavným motivujúcim faktorom bytia užitočnejším s ohľadom na vzájomný prospech, spoločné dobro a zdieľanie s každým.

    Týmto postojom je dosiahnutý druhý účel: všetky duchovné ohľady, chápanie a naplnenie pracovného života sú úspešne a účinne udusené, alebo úplne zabité.

    A takto úspešne strácame pravú perspektívu, význam, chápanie a naplnenie nášho pracovného života.

    Toto je výsledok odrezania nášho pracovného života od nášho duchovného a duševného života ako jediného zdroja všetkého pozitívneho a dobrého. Opať: takáto je pravá prirodzenosť negatívneho stavu. A toto je vlastne negatívny stav.

http://www.gymmt.sk/~kveta/profeszivot.htm